Separácia v psychológii je odlúčenie dieťaťa od jeho rodičov, dlhá, nepretržitá cesta k nezávislosti, fyzickej aj emocionálnej. Toto je veľmi dôležitý krok, bez ktorého nenastane osobný rast, rozvoj a plný pocit šťastia.
Bez odlúčenia nie je možné vytvoriť si vlastnú harmonickú rodinu a byť sebavedomým rodičom. Nikdy sa to nestane náhle a zvyčajne je to dlhé obdobie v živote človeka.
Zvyčajne sa tento proces začína prvým nádychom – pôrod je prvým odlúčením od matky. Ďalej, v detstve, počas 3-ročnej krízy, výkriky „ja sám!“, „chcem“ sú prvými vedomými krokmi k oddeleniu dieťaťa od rodiča.
Postupne sa oddeľujeme od mamy a otca, stávame sa zodpovednejšími, zrelšími a nezávislejšími, hovorí psychológ, klinický psychológ, psychoterapeut a učiteľ psychológie. Vzťahy s rodičmi zároveň nie sú horšie. Naopak, ako ukazuje psychologická prax, čím lepšie bolo odlúčenie, tým hlbší a dôveryhodnejší bude vzťah medzi dospelým a dieťaťom.
Neskôr, keď sa deti stanú dospelými, neexistuje medzi nimi žiadna súťaživosť, žiadny pocit seniority a dominancie. Rodičia sa k svojim deťom správajú s úctou, ako k seberovným, a výsledkom sú silné rodinné zväzky. V skutočnosti je oddelenie potrebné, aby sa ďalšia generácia vyvinula v plnohodnotných dospelých. A rodičia týchto detí mohli po splnení rodičovskej misie, keď mláďatá vyleteli z hniezda, pohnúť sa životom ďalej.
Z nejakého dôvodu však najčastejšie vznikajú problémy s odlúčením. Rodičia zúfalo nie sú pripravení nechať svoje deti ísť, keď sú deti, a deti, ktoré si na to zvyknú, nikdy nechcú pustiť svojich príbuzných. Stáva sa, že rodičia potrebujú svoje deti viac, a nie naopak.
Vtedy hovoríme o tom, že dospelá osoba, najčastejšie žena-matka, sa identifikuje, teda akceptuje a vidí samu seba len cez rodičovstvo. Niekedy v tomto stave prejde veľa rokov, kým dieťa vyrastie a pôjde na strednú školu.
To všetko znamená, že po opustení dieťaťa jej nezostane nič a bude musieť prebudovať seba, svoju osobnosť a spoznať svoje záujmy. Znie to ťažko a niekedy strašidelne. Preto je voľba v takejto situácii zrejmá – žiadne oddelenie, žiadne ťažkosti.
V kritických prípadoch sledujeme situácie, v ktorých dospelí vo veku 30+ žijú so svojimi rodičmi a nemajú vôbec žiadny osobný život. Môžu to byť synovia aj dcéry.
Neexistuje tu žiadna rodová závislosť. Ľudia nemajú partnerov a deti, všetka starostlivosť smeruje k ich postupne miznúcim rodičom, čo zase dramaticky urýchľuje proces starnutia. Výsledkom je, že deti vyrastajú utiahnuté a nesocializované a rodičia sa ocitajú bezmocní a závislí.
Tu stojí za to diskutovať o sekundárnom prínose nedostatku oddelenia. Sekundárny benefit je nejaký benefit, ktorý povzbudzuje človeka, aby zotrval v problémovej situácii čo najdlhšie. A táto výhoda chýbajúcej separácie je dostatočná. Sekundárne výhody pre tieto deti:
- nemusíte sa starať o zaopatrenie, strechu nad hlavou, základné potreby (vrátane jedla);
- je tu pocit nevyhnutnosti a dôležitosti, netreba si to zaslúžiť tvrdou prácou;
- existuje pochopenie cieľa: „Postarám sa o svojich rodičov/musím tam byť/bezo mňa budú stratení“;
- netreba sa uvedomovať, môžeš pokojne sedieť a nič nerobiť;
- existuje ilúzia zaneprázdnenosti (rodičia vždy potrebujú pomoc, opraviť, umyť, niečo vziať);
- nemusíte myslieť na zodpovednosť za svoj život, nerobiť rozhodnutia;
- Je pohodlné byť v pozícii dieťaťa, vždy môžete za všetko viniť svojich rodičov;
Uvádzame aj výhody dospelých rodičov:
- Je desivé byť sám, aj keď je váš manželský partner nablízku, stále to nenahradí mať nablízku dieťa;
- Nechcem sa sústrediť na svoj život;
- Možno si neuvedomujete, koľko času ste strávili ako rodič;
- Nie je jasné, čo robiť bez dieťaťa;
- patologický strach, že dieťa nič nedokáže a nič nevie, a preto bez nich neprežije.
To znamená, že keď hovoríme o dôvodoch nedostatku odlúčenia, najčastejšie máme na mysli strach zo straty všetkých týchto výhod uvedených vyššie.
Aby ste podstúpili rozchod, musíte najskôr pochopiť samotný problém. Ak máte podozrenie, že odlúčenie vo vašom živote neprebehlo hladko alebo vôbec neprebehlo, môžete si položiť nasledujúce otázky, len si nezabudnite úprimne odpovedať.
- Aké sú výhody a nevýhody mojej pozície?
- Aké sú výhody tohto? Aké obmedzenia cítim?
- Čo musím urobiť, aby sa situácia zmenila?
- Čo naozaj môžem urobiť?
- Môžem začať s týmito krokmi? Môžem sa snažiť?
Ak ste na poslednú otázku odpovedali áno, mali by ste začať konať hneď teraz. Pamätajte, že tento proces nie je nikdy bezbolestný. Je to tak, že keď sa to stane v detstve, zabudneme na to, čo sa nám stalo. Zmaže sa odpor, bolesť a niekedy aj strach. V dospelosti sa tieto emócie zvládajú ťažšie.
Ak sa bojíte urobiť tento krok sami, vyhľadajte podporu u psychológa alebo rodinného terapeuta. Často sa v praxi môžete stretnúť s dospelými deťmi a rodičmi, ktorí sú pripravení prejsť touto cestou spolu s odborníkom.
Urobte krok k rozchodu z lásky k sebe a svojim rodičom, pretože aj oni sa ocitajú ako rukojemníci situácie a nežijú plnohodnotný život. Ubezpečte ich, že neodídete navždy. Potom sa spoločne posuniete k pochopeniu svojich túžob, pocitov a plnosti.
