Závislosťou rozumieme stabilnú túžbu a návyk, ktorých odmietanie vedie k zhoršeniu kvality života a minimálne k poruche nálady.
Samozrejme, pri subjektívnom posúdení závislej osoby. Najlepším alebo radikálnym spôsobom, ako ochrániť dieťa pred závislosťou od elektronických zariadení – gadgetov – je ich absencia.
Čo však chcete robiť, keď dieťa tak či onak získa skúsenosti s používaním smartfónu, počítača a vôbec elektronických technológií – skúsenosti v škole, na dvore, v akejkoľvek komunikácii s inými deťmi a ľuďmi.
Táto situácia platí pre väčšinu detí a rodín.
Dnes už aj mnísi používajú moderné technológie a používajú smartfóny zo všetkých síl, často na priame vyučovanie a službu Bohu; Príkladom môže byť čítanie biblických textov z obrazovky mobilného telefónu.
Odtiaľ je zrejmé, že elektronické technológie vo všeobecnosti, a najmä osobné počítače, tabletové počítače a smartfóny, sú len „vôňou času“ alebo nástrojom, ktorý sa dá použiť tak či onak, a tiež reguluje čas používania. .
V kovovom puzdre sa predsa dajú zatĺcť klince mikroskopom, ale prečo?
Nie všetky „segmenty“ a prvky závislosti od elektronických zariadení sú ekvivalentné (rovnako nebezpečné), preto nie je potrebné všetky opustiť, povedal. psychológ .
Presnejšie, v rôznom čase, v rôznych situáciách a pri aplikácii na konkrétne dieťa s jeho charakteristickými črtami, schopnosťou vnímať, zvykmi, záujmami a preferenciami sa problematika obmedzenia používania elektronických gadgetov rieši rôzne.
V skutočnosti pri nekontrolovanom používaní nie je pre dieťa a školákov veľký prínos. Faktom je, že dieťa bez kontroly dospelého má na výber obsah a keď má na výber, používa ho.
Aj keď si rodičia dajú za úlohu dokončiť zadanie na vzdelávacom portáli (ktorých je teraz veľa), školopovinné dieťa si určite pozrie aj iné možnosti počítača či smartfónu, iný obsah, ktorý niekedy nezodpovedá „ detský“ účel, ale je zaujímavý pre samotné dieťa. Toto je fajn.
Každý človek je podľa vlastností myslenia stanovených prírodou a oblasťou biotopu zvedavý a každý chce byť prekvapený týmto svetom v jeho rôznych možnostiach, najlepšie z pozitívnej stránky.
Preto je možno veľkou otázkou, či je potrebné trestať dieťa za „zvedavosť“. Rodičia však často zabúdajú, že oni sami boli deťmi a niektorí nimi šťastne „zostali“.
Situáciu so závislosťou od gadgetov živí aj fakt, že dieťa vidí príklady všade naokolo. Hovoria, že „to robí každý“ a je jasné, „aj ja to chcem“.
Ak sa táto okolnosť zanedbá, samozrejme, dieťa možno držať pod prísnou kontrolou a odoprieť mu prístup na internet, čo však môže mať následky psychickej traumy.
„Nie som ako všetci ostatní,“ „Ja alebo my sme horší ako ostatní,“ hovorí malá rozvíjajúca sa osobnosť.
Preto prvou a najdôležitejšou vecou, ktorú musí rodič urobiť, je vysvetliť dieťaťu dôvody takéhoto obmedzenia. A samotný rodič (rodič) by mal na svojom smartfóne prejavovať menšiu aktivitu.
Inak vzniká kognitívna disonancia – dva súbory protichodných informácií: učíš ma, aby som to nerobil, ale sám to používaš.
Môžete uviesť príklad iných detí z nepriaznivej interakcie s elektronickými zariadeniami: niekomu „vybuchla“ batéria v rukách, niekto po zhliadnutí „zakázaných“ videí začal robiť to isté doma (napríklad sa smiať, udrel si ruku pri stole sused, ktorý si prinesie pohár džúsu k ústam) a bol potrestaný. Existuje veľa možností pre príklady a rozhovory.
Ak sú tieto podmienky – vysvetlenie a príklad – splnené, potom sa prejde k substitučnej praxi. To znamená, že zaujímajú dieťa o iné aktivity v súlade s jeho vekom a možnosťami.
Športové sú výborné a takmer univerzálne vhodné. Zároveň nerobia priamu analógiu s armádnou disciplínou na spôsob „vojak musí byť stále zaneprázdnený, ak vojak nie je zaneprázdnený, nie je vojakom“, vyberajú a regulujú flexibilné a nastaviteľné denné rutina – triedy (učenie sa nových vecí a odpočinok).
K rekreácii vhodne patrí cestovanie, prechádzky v prírode, komunikácia so zvieratami a dokonca aj také užitočné praktiky zdravého životného štýlu, ako je kúpalisko. Pri takejto vyťaženosti v podstate nie je čas na smartfón a počítač.
Z hľadiska substitučnej terapie je vhodné dať dieťaťu kompetenciu pracovať s elektronickými zariadeniami, avšak nakonfigurovanými pod rodičovskou kontrolou.
Napríklad v súčasnosti populárne inteligentné systémy a hlasom ovládané „reproduktory“ (aby sme nepropagovali modely, povedzme len „Alice“) môžu byť pre deti prínosom. V noci bude takýto systém čítať „rozprávku“ a každý sa bude cítiť dobre.
Okrem toho je systém prispôsobiteľný, to znamená, že ignoruje niektoré „slová“ a „žiadosti“ vopred nakonfigurované rodičom alebo dáva odpovede, ktoré zodpovedajú úrovni vývoja a potrieb dieťaťa.
Najlogickejší a relatívne jednoduchý spôsob, ako sa zbaviť závislosti, je poskytnúť deťom úplnú slobodu komunikácie s elektronickými prístrojmi.
Prinajmenšom môžete dieťa zaujať týmto motivátorom, ale podmienením: vo veku 8 rokov môžete so mnou pracovať na počítači, vytvoriť si osobný účet.
Vo veku 10 rokov dostanete smartfón ako darček. Vo veku 14 rokov môžete komunikovať bez akýchkoľvek obmedzení. Samozrejme, v týchto frázach sú „čísla“ aj samotné príklady relatívne.
Skúsenosť otcov (z minulého storočia), keď, aby ich syn prestal „s fajčením“, mu rodičia kúpili krabičku cigariet a nútili ho fajčiť, kým mu „dym nejde z uší“, je napr. samozrejme, zastaraný, anachronizmus doby. Ale sémantická pedagogická zložka – dať zakázané ovocie, ale pod kontrolou, si zachovala svoju aktuálnosť aj dnes.
Problém často nie je ani tak v obmedzení používania pomôcok pre dieťa. A ako na to.
Zároveň je situácia taká, že v zásade nikto neučí rodičov o „rodičovstve“ a „výchove“ detí – to všetko je ponechané na náhodu a považuje sa to výlučne za oblasť starostlivosti a zodpovednosti rodičov.
Nie každý sa môže stať učiteľom, aj keď ho učia nejaké povolanie. Nie všetci na tom pracujú a tí, čo pracujú – milióny ľudí na svete – nie sú všetci rovnakí, sú tam aj náhodní ľudia, ako v každej profesii.
Predstavte si, koľko je dnes podmienečne „náhodných rodičov“. Ale každý pozná svoje práva. Problém je teda v tom, že rodičia sa neučia výchovno-vzdelávaciemu procesu a pedagogike.
A v tejto situácii sú rodičia ovplyvňovaní iba skúsenosťami a radami iných rodičov (lebo učitelia škôl sú často a niekedy oprávnene vnímaní ako zaujatí svojimi záujmami) a skúsenosťami starších a iných príbuzných.
To znamená, že zážitok nie je bezchybný, pretože všetko okolo je „to isté“. Ale na konci tunela je svetlo, ak nezakážete pomôcky, ale vysvetlíte svojmu dieťaťu ich nedokonalosti na príkladoch a určite mu ako kompenzáciu dáte niečo zaujímavé.
Pokiaľ je to tak, dôvera dieťaťa sa nestratila.
