Tak ťažký štart do života ako päťročný Míša mal málokto. Narodil sa totiž narkomancia, ktorá sa o neho vôbec nestarala. Po jeho odobratí matke kvôli zanedbaniu starostlivosti bolo veľmi ťažké nájsť pre chlapcov náhradnú rodinu. Nie je totiž taký, ako väčšina detí. Okrem leukémie trpí poruchou autistického spektra a má množstvo ďalších diagnóz. Jeho terajší náhradní rodičia ho však milujú takého, aký je a urobia všetko, aby sa jeho stav zlepšil.
Míša sa narodil narkomancia, ktorá sa o neho nestarala. Nová rodina ho miluje aj s jeho diagnózami.
Než našiel Michálek svoju súčasnú rodinu, bol niekoľkokrát odložený. Najprv bol v štyroch mesiacoch odobraný svojej biologickej matke, ktorá bola závislá na drogách a alkohole. Potom bol umiestnený do náhradnej rodiny, ale takú lásku, akú zažívajú od svojich mamičiek iné deti, stále nemohol nájsť. Až v deviatich mesiacoch, keď sa ho ujala Jana Rekšáková s rodinou, konečne spoznal, čo znamená mať láskyplný domov. Po určitej dobe spoločného spolužitia si však Michálkova nová mamička začala uvedomovať, že je chlapec iný ako ostatné deti.
Odobratie dieťaťa závislej matke
Vývoj v tele narkomanky nepriniesol Michálkovi do života nič dobré. Až do štyroch mesiacov, kedy jej bol odobraný, o neho neprejavovala takmer žiadny záujem a nestarala sa o neho. Následne putoval chlapec k náhradnej matke, ale u nej našiel lásku len prechodne. Pravý domov našiel až v deviatich mesiacoch u pani Jany, ktorá ho už dnes berie za svojho.
Monika skoro prišla o dcérky. Potom jej zomrel otec a za pár dní aj manžel
„Miša bol neraz odložený. Už ako bábätko vnímal tie zmeny, keď bol bez matky. Či už to bolo v nemocniciach, alebo v čase, keď sa o neho jeho biologická matka nestarala. Míša stále chodí k veľkému množstvu lekárov a zrejme sa bojí, že aj my ho odložíme a zase bude niekde sám,“ hovorí Michálkova náhradná mamička pani Jana, u ktorej našiel chlapec v deviatich mesiacoch domov v pravom slova zmysle.
Michálek u rodiny zostane po zvyšok života. Do biologickej rodiny sa už nikdy nevráti. Matka sa oňho nestarala a priznala, že by to ani nezvládla. „Navyše odkedy Michálka máme, nikdy nedošlo ani ku kontaktu. Pritom so staršími deťmi sa údajne stretáva. Aspoň to teda tvrdí,“ hovorí pani Jana, ktorá si k sebe vzala aj ďalšieho chlapčeka, ktorý sa narodil v Michálkových troch rokoch. Je to dokonca jeho mladší brat, ktorý zostal hneď po narodení v pôrodnici, v dvoch mesiacoch šiel k prechodnej pestúnke av roku života k pani Jane a svojmu bratovi.
Odhalenie početných diagnóz
Po pár mesiacoch, keď si vtedy ešte trojčlenná rodina priniesla odloženého chlapca domov, si začala náhradná mamička všímať, že Míša nie je úplne v poriadku. Diagnózy sa zrazu začali objavovať jedna za druhou.
„Keď som išla s Mišou na kontrolu, zistila som, že má k tomu všetkému, čo ho v živote stretlo, ešte druh leukémie, presne typ JMML. Táto choroba spôsobuje, že má zväčšenú pečeň a slezinu, kvôli čomu musí často do nemocnice,“ odhaľuje prvú zdravotnú komplikáciu pani Jana.
Elenka nemôže jesť ani piť. Operácia mala pomôcť, ale všetko sa len zhoršilo
To však nie je bohužiaľ zďaleka všetko. Míša mal celkovo oneskorený vývoj, ale keď ani v štyroch rokoch nehovoril, začala pani Jana intenzívnejšie pátrať, čo za tým všetkým stojí. Prvá prišla na rad neurológia, potom psychiatria. Po vyšetrení bolo všetko jasné.
„Miša má kombináciu dvoch chýb mozgu. Jedna spôsobuje retardáciu a oneskorený vývoj, druhá zlý pomer rastu k telu kvôli malej hlavičke. Ako by toho nebolo dosť, má ešte škvrny na mozgu a autistické rysy,“ volá ďalšia diagnóza náhradná mamička.
Agresia voči sebe i ostatným
Niekedy je to podľa pani Jany naozaj veľmi ťažké, hlavne keď Míša celé noci nespí, pretože nerozlišuje medzi dňom a nocou, alebo keď celý deň hádže vecami a ubližuje sebe i druhým.
„Miša so sebou začne búchať o zem, vezme stoličku a dá si ju na nohu tak, aby ho to bolelo, udrie sa do hlavy. Vždy pri tom kričí. So všetkým začne hádzať a je mu jedno, či niekoho trafí. Mňa dáva facky, hádže po mne všetko. Aj po staršom synovi. Štiepe, pazúri, jednoducho robí všetko, čo ho práve napadne,“ opisuje náročné okamihy pani Jana. Verí však, že každý deň raz končí a na druhý deň opäť vysvitne slnko. To si hovorí vždy, keď má pocit, že už nemôže ďalej. Potom ale stačí, aby sa Michálek usmial, a hneď vie, že bude zase lepšie.
V jeho záchvatoch sa pani Jana snaží chlapca chytiť a držať v náručí, aby sa upokojil. „Hovorím naňho, objímam ho a pokúšam sa mu naznačiť, že je všetko v poriadku. Potom mu dám fľaštičku a bavlnenú plienku, čo sú predmety, s ktorými sa upokojí,“ pokračuje náhradná matka.
On jej to však nevie vrátiť a dať jej najavo, že si jej starostlivosť váži a že ju miluje. Aspoň nie tak, ako to robia zdravé deti. „Miša nie je dieťa, ktoré sa mazná. Posadzujem si ho na klin, hladím ho a učím ho, aby to robil tiež. Hráme sa v posteli a učím ho, nech mi dá pusu a pohladí ma. Občas to urobí, ale všeobecne nás sám neobjíma. Občas príde a potľapká nás po vlasoch. Je to jeho spôsob hladenia. Smeje sa pri tom,“ vysvetľuje pani Jana.
Nebezpečné správanie vonku
O tom, že to má Míša v hlave nastavené inak, vypovedá aj fakt, že je mimo domova nebezpečný sám sebe aj ostatným ľuďom. Aj preto ho na dlhších prechádzkach vozia rodičia predovšetkým v kočíku, z ktorého však už vyrástol a potrebuje nový.
Kvôli nádche si Marianka už nezatancuje. Statočná bojovníčka skončila v umelom spánku
„Miša nezvláda dlhšiu chôdzu, preto neustále potrebujeme kočík. Hlavne na cestách k lekárovi a na výlety. Bohužiaľ, inak to zatiaľ nejde, pretože keď vidí auto, hneď sa pod neho rozbehne. Prečo to robí, vôbec netuším. Rozbieha sa ale aj pod cyklistov, korčuliarov či bežcov. Ako keby im chcel zabrániť v ceste,“ hovorí Míšova pestúnka.
Ako Michovi pomôcť?
Okrem kočíka však potrebuje Míša dochádzať aj na početné rehabilitácie a zaobstarať ďalšie zdravotnícke pomôcky, ktoré však zdravotná poisťovňa nehradí. „Došli sme do bodu, keď sme pochopili, že to sami finančne nezvládneme, a tak vás prosíme o pomoc. Budeme veľmi radi za akúkoľvek podporu,“ prosí za svojho chlapca, ktorého sa ujala a zamilovala si ho aj napriek jeho zdravotným handicapom.
Míša bude potrebovať pomoc svojich náhradných rodičov po zvyšok života. Teraz dochádza na terapie pre autistov, na konci októbra nastúpil do kúpeľov, kde bol mesiac. Mamička by s ním rada dochádzala aj do centra pre autistov a skúsila jeho stav zlepšiť aj s využitím hyperbarickej komory. To však v súčasnej dobe nie je vo finančných možnostiach rodiny.
