Po 50 dňoch odňatia slobody prišla vytúžená sloboda v podobe každodennej prechádzky. Hodinu odísť z domu, opäť vykročiť na ulicu a cítiť to za oknom alebo balkónom. Ale ak pre niektorých to bola vzpruha energie a nový duch čeliť tomu, čo zostáva, pre iných stratil každodenný život svoju príťažlivosť. “Chodenie von sa preceňuje„Zatiaľ zostanem doma,“ hovorí mi kamarát na WhatsAppe.
Rovnako ako ona sa viacerí ľudia rozhodli aspoň v prvých dňoch deeskalácie nevychádzať z domu. Sú takí, ktorí to robia, pretože si to myslia Je príliš skoro a odchádza príliš veľa ľudí bez ochranných opatrení. Iní si jednoducho zvykli na svoju novú realitu a je pre nich ťažké vrátiť sa k starej rutine predtým, ako nás pandémia všetkých obmedzila doma.
„Po toľkom čase zamknutia sa dom stal miestom, kde máme kontrolu a kde sa cítime bezpečne. Preto je normálne, že keď sa stretnete s vyhliadkou ísť znova von, niektorí ľudia cítia trochu strach“hovorí Lourdes Fernández, odborná psychologička v núdzových situáciách. „V iných sa vyvinula akási lenivosť, podobná tej, ktorá vzniká pri syndróme po dovolenke, keď musíte obnoviť staré rutiny.“
Je za tým syndróm kabíny: Ide o vyhýbanie sa vonkajšiemu prostrediu po dlhom období izolácie. „Uväznenie sme si začali spájať s tým, že sa máme dobre a nič sa nám nestalo. Je to ako staré príslovie známejšie zlé. V niektorých ohľadoch je to podobné ako Štokholmský syndróm, ktorým trpia ľudia, ktorí boli unesení a ktorí po prepustení zažívajú pocity úzkosti,“ vysvetľuje špecialista.
Úzkosť, panika, potenie, tachykardia, nervy alebo predvídavý strach sú niektoré z príznakov, ktoré sa môžu vyskytnúť pri odchode von. Hoci týmto syndrómom môže trpieť ktokoľvek, je pravdepodobnejšie, že sa vyskytne medzi tých, ktorí boli počas pandémie najviac izolovaní. „Ľudia, ktorí žijú sami a ktorí prešli väzením s menším kontaktom, sú pravdepodobnejšie. Pretože tí, ktorí s niekým žijú a udržiavali určitý kontakt, mali hlavu tak trochu zvnútra aj zvonka, akoby sa úplne neizolovali,“ hovorí Fernández.
Medzi najviac postihnuté skupiny patria ľudia patriaci do rizikových skupín a tí, ktorí strávili karanténu sami. V rámci nich by ženy boli väčšinou, raz takmer jeden a pol milióna žien starších ako 65 rokov V Španielsku žijú sami. Predstavujú približne 72 % ľudí tejto vekovej skupiny, ktorí žijú v krajine sami.
„Dôraz sa kladie na riziká, ktoré môžu títo ľudia trpieť, ako je bežné. A v tomto segmente populácie Nie je tu len strach z choroby, ale aj zo smrti. Títo ľudia vedia, že ak zostanú doma, nič im nehrozí, budú v poriadku a tým, že vyjdú von, môžu riskovať,“ hovorí psychologička. „To sa premieta do nadmernej sebaobrany a odmietania ísť von.“
Deeskalácia strachu
Na jej prekonanie je potrebné ísť kúsok po kúsku a nevynútiť si výjazd len preto, že je to dovolené. Pri deeskalácii strachu, podobne ako pri víruse, je dôležité načasovanie. „Prvá vec, ktorú musíte urobiť, je vysvetliť tejto osobe skutočné riziko, ktoré existuje, a ako sa chrániť. Že chápete, že ak idete von s odporúčanými ochrannými opatreniami, ste v bezpečí a nič sa ti nemusí stať“ vysvetľuje Fernández.
Potom, a keď vám to nálada dovolí, budete musieť začať chodiť na krátke časové úseky von. „Choď von, kúp si niečo a vráť sa domov. Choďte na 15 minút chôdze a vráťte sa. Postupne zvyšujte čas chôdze, kým sa nebudete cítiť čoraz sebavedomejšie a že mozog dokáže odmietnuť všetko, čoho sa bál“.
Rovnaké prípady sa vyskytujú aj u detí. „Stretávame sa s pacientmi s týmto problémom, s deťmi, ktoré nechcú ísť von,“ zdôrazňuje. „Hovorili sme im to už dva mesiace Bol tam chrobák a nedalo sa dostať von.. Sú si tak vedomí nebezpečenstva, že je normálne, že sa teraz boja,“ hovorí.
Obdobie väzenia navyše umožnilo deťom tráviť viac času s otcom a mamou „a oceňujú to, je to niečo veľmi pozitívne“. Aj tu, ako v prípade dospelých, musíte ísť postupne. „Dieťa musí cítiť, že rodičia sú jeho bezpečným miestom. Nič sa im nestane, pretože ich matka alebo otec budú po ich boku a budú ich chrániť pred chrobákom. A tak si uvedomujú, že môžu odísť, že sa nič nedeje.“
V prípade dospievajúcich, hovorí špecialista, mnohí vyvinuli nový komfort v byte doma. A keďže svojich priateľov ešte nemôžu vidieť, necítia potrebu ísť von. „Mladí ľudia sa veľmi rýchlo prispôsobujú novým skutočnostiam. A väčšina z nich je veľmi prepojená, celý ten čas komunikovali so svojimi priateľmi prostredníctvom videohovorov a správ a tento kontakt udržiavali. Keď teraz idú von, cítia sa trochu leniví.“.
V týchto prípadoch je narušenie dynamiky len otázkou vôle. „Je to cAko keď prídete z dovolenky a ste príliš leniví vrátiť sa do svojej rutiny, generuje to pre vás stres. Tu je to trochu to isté. Vieme však, že nemôžeme byť uväznení navždy a musíme urobiť svoju časť, aby sme tento zvyk prelomili.“
Napriek podobnosti s vážnejšími patológiami, ako je agorafóbia (fóbia z otvorených priestorov), psychológ upozorňuje, že je veľmi nepravdepodobné, že by sa tento typ poruchy rozvinul v dôsledku uzavretia. „Pokiaľ za tým nie je iný typ patológie, ako je hypochondria alebo epizódy generalizovanej úzkosti, nie je to pravdepodobné. Najnormálnejšia vec je, že väčšina ľudí sa do týždňa prispôsobí novým rutinám.“