Ako to súvisí s našimi rodičmi?

Byť rodičom nie je nikdy ľahké, pretože potom ste zodpovedný nielen za svoj život, ale stávate sa aj ústrednou osobou v živote svojho dieťaťa. A aké to bude – šťastné alebo nie veľmi šťastné – bude závisieť aj od vás.

Moderní rodičia sú veľmi vedomí rodičovstva: čítajú literatúru, navštevujú prednášky. To znamená, že robia všetko preto, aby vychovali silnú osobnosť, ktorá nie je traumatizovaná z detstva. Čo sa však skrýva za touto túžbou byť ideálnymi rodičmi? Pravdepodobne ide o počet určitých problémov vašej výchovy v detstve.

Keď chceš svojim rodičom povedať, že si sa ku mne nemohol správať tak, ako si sa správal, povedz im, aby čítali knihy, uvádzali príklady zo života. Že keď sme chceli, aby nám niekto pomohol a podporil nás. Ale namiesto toho sme dostali: „Je to tvoja vlastná chyba, aj tak mi ťa bude ľúto.“

Ale často si kvôli urážke toho, čo v našom detstve mohlo byť, ale nebolo, nedovolíme pochopiť samotný kontext toho, čo sa stalo. Čo sa stalo v živote našich rodičov, čo ovplyvnilo našu výchovu?

Ako sme vyrastali

V skutočnosti sme ako deti mali veľké množstvo manipulatívnych metód výchovy. Najsilnejšie z nich boli vina a hanba. Frázy, ktorým rodičia, ako sa zdá, nepripisovali príkladu veľký význam: „Ako sa opovažuješ?

Vyvolávali toxický pocit viny a nevďačnosti a spolu s nimi aj hanbu za to, že sú iní.

Dá sa to vysvetliť iným vzdelávacím systémom – sovietskym. Starostlivosť o dieťa bola potom dôležitejšia ako jeho emócie, tie sa nepovažovali za dôležité. Cennejšie bolo, aby dieťa dostalo oblečenie, peniaze na vzdelanie a výživnú stravu.

Naši rodičia si mysleli, že to stačí na to, aby dieťa vyrastalo vďačné, zdravé a celkovo šťastné.

Situácia vo vzdelávaní sa mala zmeniť, keď Benjamin Spock v roku 1946 vydal knihu Dieťa a starostlivosť, kde navrhol prístup, že emócie dieťaťa nie sú o nič menej dôležité ako starostlivosť oň. Ale na Ukrajinu prišiel v 70. rokoch a bolo takmer nemožné ho získať.

Ako naši rodičia vyrastali

Nedostatočná pozornosť rodičov môže neskôr ovplyvniť náš psychický stav. Hlavným pocitom, v ktorom je emocionálna osamelosť. Ale odpoveď môže spočívať v tom, že naši rodičia to kedysi cítili rovnako.

Možno sme sa cítili ako emocionálne opustení ľudia, pretože naši rodičia boli takí. Ľudia sa zvyčajne nedokážu emocionálne zapojiť, keď na to nemajú emocionálne zdroje.

Ak spomíname predchádzajúce generácie, tam boli fyzické tresty normou. Často je prvou reakciou trestaných rodičov zdvihnutie ruky, trhnutie alebo kričanie. Toto sa nazýva rana pripútanosti vo vzťahoch dospelých.

S rodičmi budeme nespokojní, keď vyrastieme, tak ako boli s nami v detstve nespokojní.

Keď rodičia povedali, že s nami niečo nie je v poriadku, s touto myšlienkou potom chodíme celý život a snažíme sa pochopiť nielen seba, ale aj rodičov. Ale ani počuť slová podpory, aby to napravili, povedali, že je všetko v poriadku, nie vždy vyjde. Pretože ak rodičia nebudú k sebe pozorní, nebudú schopní prejaviť uznanie a úctu, ktorú by sme chceli.

Všetko, čo potrebujeme, sú emócie?

Emócie sú základom každého vzťahu a začínajú vznikať už pri prvom kontakte s rodičmi. Teda ak je matka chladná alebo citovo nedostupná, no dieťa chce stále pozornosť, emócie, tak ich začne vyvolávať, aby od nej dostalo aspoň nejakú reakciu.

To je zase ako manipulácia, ale z oboch strán – rodičov aj detí. Môžu byť rôzne, napríklad ochorieť, aby dostali rodičovskú starostlivosť, alebo ukázať úspech v niečom, za čo od nich dostávate pozitívne emócie a viac lásky.

Ak budú deti chválené len za známky, môžu začať žulu vedy obhrýzať ešte silnejšie. Deti, ktoré chcú mať len dobré známky, sú často tie deti, ktoré boli chválené len za to. Preto vzniká myšlienka, že lásku si treba zaslúžiť.

V budúcnosti chcú takéto deti utiecť z reality v neustálom honbe za diplomami a uznaním, no vo vnútri naozaj vládne pocit, že za to nestoja. Nezaslúžia si byť milovaní len tak.

Keď deti zbavené rodičovskej lásky vyrastú a budujú si vlastné vzťahy, snažia sa nájsť niečo, čo im už je známe, pretože sa to zdá byť bezpečné.

To znamená, že hľadáte rovnaký vzťah, v ktorom sa vždy snažíte získať lásku s týmto novým človekom. Ale aby ste sa cítili slobodní a otvorení láske, musíte pochopiť, že som cenná bytosť a človek.

Boli aj naši rodičia emocionálne osamelí?

Vo väčšine prípadov si minulé generácie nechávali všetky emócie pre seba, pretože na to nebol čas. Kvôli ťažkej minulosti: neustále vojny, útlak sovietskym režimom, katastrofy, vznikali kolektívne traumy. A či to naši rodičia chceli alebo nie, vychovávali nás pod jej vplyvom.

Naši rodičia sú generácia, ktorá čelila mnohým výzvam. To znamená, že ak zmeníme uhol pohľadu, začneme vidieť svojich rodičov inak a odtrhneme sa od našej bolesti.

Keď vidíme ľudí, ktorí sa nás snažili vychovať najlepšie, ako vedeli, menej sa vnímame ako obete a začíname prejavovať viac empatie.

Mali by ste venovať pozornosť aj vďačnosti a jednoducho si toto obdobie života privlastniť. Koniec koncov, ak popierate všetko, čo súvisí s vašimi rodičmi a ich postojom k vám, je to popieranie vlastného detstva.

Ako zmeniť svoj postoj

Najjednoduchšou metódou je pokúsiť sa pochopiť. Vykonajte terapiu a zistite, čo presne bolo zlé a ako tomu pomôcť. Toto sa nemusí stať v ordinácii psychológa; môžete sa tým prepracovať cez sebauvedomenie a položiť si otázku, či toto naozaj chcem.

Uvedomenie bolí, pretože keď si vyzliekame brnenie, sú pod ním veľmi citlivé a zraniteľné emócie.

Preto stojí za to obklopiť sa priateľmi a blízkymi, ktorí vás môžu v takýchto chvíľach podporiť. Alebo zmeňte zameranie na voľný čas: šport, joga, zdravé a chutné jedlo.

A do budúcnosti si pamätajte, že ak chcete byť dobrými rodičmi, potrebujete aj podporu. V prvom rade je to podpora a dobrý prístup k sebe.

Rôzne generácie majú svoje správanie a pohľad na život. Predtým bola Vikna analyzovaná a čo ovplyvnilo formovanie ich životných hodnôt.