Musíme si zvyknúť na skutočnosť, že život vo vojne je dnes realitou, ktorá si vyžaduje, aby sme robili mnohé rozhodnutia.
Môžeme pracovať na hranici svojich možností, no stále čelíme výčitkám spoločnosti, že sa zdá, že niečo robíme nedostatočne. Preto je veľmi dôležité pochopiť, prečo nás ľudia súdia.
Druhou stranou mince je, že pochybujeme o tom, ako konať. A keď vidíme, že nám niekto dovolil konať tak, ako sme si to my sami nedovolili, začneme súdiť.
Aj teraz pozerám
Hnevá nás napríklad niečia dovolenka na pláži či v kaviarni, príbehy na sociálnych sieťach, kde si niekto užíva život, a jednoducho samotný fakt, že niekto odišiel alebo neodišiel do zahraničia.
Prečo je to pre nás a ostatných prospešné, povedala psychologička Elena Lyubchenko.
Prečo sa cítime lepšie, keď súdime?
Keď je človek v stave úzkosti a vojna je nepretržitý stav úzkosti, chceme byť v balíku, byť jeho súčasťou a zhromaždiť okolo seba čo najviac ľudí.
Ľudia sú sociálne stvorenia, máme vo zvyku spájať sa, keď nás niečo ohrozuje. Naša genetika si predsa pamätá, že takto kedysi prežívali naši predkovia.
Preto často potrebujeme, aby všetci robili to, čo vy: báli sa spolu, bojovali a bojovali spolu – takto sa nebudeme cítiť osamelí a nebude to také strašidelné.
Robiť alebo nerobiť niečo je len voľba. Darovanie osobných prostriedkov armáde, pobyt na nebezpečnom mieste alebo odchod do bezpečia je len voľba a obeta.
Ale v týchto početných voľbách sme, pretože ja som súhrn možností. V tomto prípade sú akékoľvek pochybnosti o voľbe pochybnosťami o sebe.
Ak si nie sme úplne istí správnosťou svojich činov a volieb, potom nás trápi skutočnosť, že niekto, kto sa rozhodol opačne, je teraz šťastný.
A tu sa snažíme použiť metódu samoupokojovania, ktorá je trochu zvláštna, no na psychiku účinná. Odsudzujeme každého, kto sa nehodí do našej vyvolenej smečky.
Čo sa skutočne skrýva za odsúdením?
V skutočnosti súdiť iného je len povrch ľadovca. V našom vnútri popri odsudzovaní vrie ďalší, menej zrejmý pocit – závisť.
Keď závidíme, že iní si môžu dovoliť byť v bezpečí a v pokoji, starať sa o seba a konať vo svojom vlastnom záujme, neprepadať panike, užívať si život v akejkoľvek situácii a podobne, potom sa úsudok stáva zvláštnym spôsobom znehodnocovania radosť toho človeka.
Posilňujeme tak našu voľbu, a teda aj sebaúctu. V skutočnosti však sebaúcta nebude skutočne normálna, ak bude závisieť skôr od vonkajších faktorov ako od vnútorných pocitov.
Závisť samotná sa teda považuje za negatívny pocit a veľa ľudí sa za to trestá.
Na závisti však nie je nič zlé, len nám signalizuje, že sa oplatí pozrieť sa na náš život a niečo zmeniť.
Závisť je znakom toho, čo nám skutočne chýba: radosť, energia, rovnováha, starostlivosť o seba atď.
Tento pocit treba správne využiť. Keď príde pochopenie, že existuje závisť, potom by energia nemala smerovať k odsúdeniu osoby, ale k introspekcii: čo mi chýba a ako to zmeniť.
Preto, keď vás niekto odsúdi alebo vy niekoho odsúdite, vôbec nejde o činy danej osoby. Ide o to, kto to posudzuje.
Taký človek jednoducho nemá dosť toho, čo máte vy, alebo sa cíti zle a úzkostlivo, preto sa snaží do svojej svorky vtesnať čo najviac ľudí – je to bezpečnejšie.
Musíme pochopiť, že každý má svoje priority, schopnosti a zdroje, preto má každý právo robiť si, čo uzná za vhodné.
Keď sa nám zdá, že každý má všetko a my sme v živote pozadu, potom stojí za to pozrieť sa do seba. Jednoduché cvičenia vám pomôžu vyrovnať sa s týmto pocitom.
Urobili sme pre vás výber: aby ste sa na svoj život pozreli z inej perspektívy.
Vikon má tiež v pohode a v pohode.
Prihláste sa na odber! Zverejňujeme pre vás dôležité informácie, exkluzívne a zaujímavé materiály.
