Kapitalizmus je pred všetkým ostatným známy svojím napätým tempom výroby. Práca, viac než akákoľvek iná činnosť, zaberá väčšinu času našej existencie. Zdá sa však, že existuje aj humánnejšie riešenie.
O práci a jej podporných štruktúrach nie je kritickej literatúry nikdy dosť, svedčí o tom súčasná doba, keď zo 7 dní je minimálne 5 ovplyvnených prácou človeka. Otázka by sa dala zhrnúť do krátkeho hesla: Práca pri dnešnom rytme človeka oslabuje alebo zušľachťuje? Otázka s nejasným filozofickým podtextom ešte len nájsť adekvátnu odpoveď. Môžeme však spomenúť niekoľko prípadov, ktoré určite podporia myšlienku, že nie je naozaj najlepšie zo všetkých možných existencií, keď je 90 percent času odňaté prirodzeným vášňam a sklonom, skutočnej existencii odtrhnutej od zisku.
V medzinárodnom meradle sa dopyt objavuje s čoraz väčšou silou, rovnako ako prípady nespokojnosti. S mestami, ktoré sa čoraz viac urbanizujú, a metropolami s neudržateľnou hustotou obyvateľstva sa táto výroba javí ako imperatív, pred ktorým nie je možné uniknúť, osudový. Nie je náhoda, že práve v týchto dňoch sa v akademickej vede objavili štúdie o osobitnom fenoméne „vyhorenia“. Čo sa pod týmto výrazom myslí?
Pod pojmom „burn-out“, doslova „vyhorieť“, sa rozumie stav psychickej nevoľnosti, ktorý postihuje súčasného človeka vynúteného rytmom a tlakom modernej práce. Už nie sme v modernej dobe Charlieho Chaplina, ale fyzický tlak práce v továrni sa vnútorne preniesol do psychologickej roviny. Termíny, e-maily, práca na diaľku a ďalšie technológie nikdy neumožňujú nášmu mozgu skutočne sa odpojiť a tiež nás robia neustále dosiahnuteľnými zo „služby“.
Týždenný pracovný čas sa v jednotlivých krajinách líši, ale v Európe je norma približne 40 hodín týždenne rozložených na 5 pracovných dní pri zmluve na plný úväzok. Taliansko však stojí na a nad požadovaným priemerným počtom 49 hodín práce týždenne. Hovoríme o 80 percentách populácie postihnutej týmto rytmom. Prečo však toľko pracujeme, pozrime sa, od čoho závisí tento pracovný čas a či je možná alternatíva. Keď hovoríme o „produktivite práce“, máme na mysli množstvo tovarov a služieb, ktoré sa zamestnancovi, firme alebo tímu podarí vyprodukovať
V priebehu rokov sa povaha produktivity menila spolu s vývojom ekonomiky v dôsledku nárastu technológií. To znamená, že ak počas druhej priemyselnej revolúcie trvalo vyrobiť bicykel v priemere 20 až 30 hodín, dnes si vystačíme s 3. Čo to znamená? Znamená to, že sa zvýšila produktivita práce. Čo sa však nezmenilo, je proces, ktorým sa vyrovnáva trh práce. Ústredné sú pritom minimálne tri prvky: produktivita, mzdy a technologický proces.
Trhová rovnováha sa dosiahne vtedy, keď sa počet ľudí ochotných pracovať za danú mzdu rovná počtu pracovných miest, ktoré sú za túto mzdu k dispozícii. Pracovníci predstavujú dopyt po práci, zatiaľ čo firmy predstavujú ponuku. Rovnováha sa však nemusí dosiahnuť z dôvodu takzvaných „exogénnych šokov“, dočasných nerovnováh, ktoré môžu viesť k nezamestnanosti alebo ťažkostiam firiem pri hľadaní pracovníkov.
Popri ponuke a dopyte po práci je však potrebné zvážiť ešte jednu premennú: voľný čas ľudí. Ekonóm Keynes veril, že vďaka technologickému pokroku, ktorý zaznamenal už počas prvej a druhej priemyselnej revolúcie, dôjde k zníženiu dopytu po práci. Vďaka dokonalejším strojom a lepším priemyselným procesom by sa rovnaká úroveň výroby, ktorú požadovali podniky, dosiahla za kratší čas. Dokonca sa domnieval, že v roku 2030 by technologický pokrok viedol k tomu, že by sa pracovalo len 3 hodiny denne.
Keynes sa mýlil z dvoch dôvodov, neuvažoval o tom, že podniky sa usilujú o stále väčší zisk, t. j. neuspokojujú sa s dosiahnutím rovnakej úrovne výroby, pretože sa usilujú o zvýšenie príjmov, na druhej strane dopyt po spotrebe rastie a stále sa zvyšuje. Ďalším faktorom, ktorý Keynes neuvažoval, že vyššia produktivita si vyžaduje viac pracovnej sily, a teda viac hodín, ktoré treba venovať podnikaniu. Nevýhodou je, že zamestnávatelia často uprednostňujú, aby jeden zamestnanec pracoval viac hodín, než aby prijímali ďalších.
Hoci sa ukázalo, že údaje ekonóma boli nesprávne, jeden základný poznatok z nich vyplýva: 8-hodinový pracovný týždeň je neudržateľný. V roku 2022 bolo v Taliansku 1,26 milióna dobrovoľných výpovedí, O 22 percent viac v porovnaní s rokom 2021. Na dosiahnutie rovnováhy na trhu bez zaťaženia podnikov alebo pracovníkov sú skutočne potrebné nové modely riadenia práce. V Nemecku dosiahol odborový zväz IG-Mittal zastupujúci 2 milióny pracovníkov v kovospracujúcom priemysle 8,5-percentné zvýšenie miezd v roku 2023 spolu so skrátením pracovného času z 35 na 32 hodín týždenne.