Veľmi si chránim svoje súkromie a dávam si pozor, aby som nemal príliš veľa rozhovorov, veď mám len jeden život, tak by som sa nechcel opakovať. A bulvár ma dlho umlčoval, až kým si zo mňa kolegovia neurobili srandu pre moju bezúhonnosť…
Je to v človeku, je to vec rodinnej výchovy a kultivovanosti, ktorú sme si museli udržať na televíznej obrazovke.
Veľmi veľa, a to len k horšiemu. Bohužiaľ, práve to robia sociálne siete a anonymné diskusné príspevky ľuďom, ktorí ventilujú svoju frustráciu. A hoci som v tejto branži už dlho, zakaždým to zasiahne.
Absolútne najpamätnejší dátum bolo narodenie nášho syna, to je pre každú ženu obrovská životná skúsenosť. A o to väčší, že náš syn nám dodnes robí radosť. A potom sú tu malé radosti. Kúsky, z ktorých sa skladá život. Aj keď moje ambície boli na začiatku úplne iné, chcela som byť hercom, cesta osudu ma zaviedla inam. K povolaniu, ktoré ma veľmi baví a ktoré ma baví celý život. A keď na mňa ľudia na ulici volajú, že sa im páčim, hovorím si, že robím prácu, ktorá má zmysel. A to je veľmi dôležité.
Už mám za sebou prvý konkurz. Bola to pre vás zvláštna cesta osudu. Mal som vtedy nejaké problémy, bol som rozčarovaný svetom, keď mi poslali scenár k predstaveniu s názvom Mailbox s Edom Hrubešom. Hľadal partnera. Nemal som záujem a scenár som zahodil. Ale zavolali mi domov! Vtedy ešte neboli mobily a bola to náhoda, že som bol doma. Záujem prejavilo 300 dievčat, ktoré mi stále volali a naliehali, aby som prišiel. A ja som prišiel nepripravený, ako čistý list. Dostala som sa do užšieho výberu a nakoniec si zo štyroch dievčat vybrali mňa. To bol prvotný impulz. Pracovala som v armádnej redakcii na apolitickom dvojtýždenníku, potom si ma všimol Vladimír Dvořák a povedal, že potrebujú také mladé dievča do zábavných programov. Potom si ma všimla detská redakcia, hudobná redakcia, publicistická redakcia a otvoril sa mi svet. Ale som naozaj presvedčená, že to nebola náhoda. A ďakujem osudu.
Veľmi. A viacerí astrológovia a grafológovia sa zhodli. Povedali mi, že tu na Zemi mám za úlohu odovzdávať cenné informácie. A čo to je? Je to kalendár!
Som Lev v ascendente Panny. Je to tam tak zvláštne prepojené, ale pravda je, že musím mať všetko zoradené a naplánované. Mám zoznam úloh a tie si odškrtávam. Takže som tak trochu pedant v znamení Leva, čo je vlastne vtipné spojenie.
Vždy na to reagujem tým, že na začiatku je samozrejme láska a potom porozumenie, tolerancia, vzájomný rešpekt, spoločné záujmy. A to my naozaj máme. Nikdy v živote nás nenapadlo, že by sme sa chceli rozviesť.
Pre nás je to vzájomná harmónia. Dokonca aj keď je môj manžel v strižni, voláme si, pretože si navzájom chýbame. Spoločná práca nás baví, nosíme si ju domov, stále niečo vymýšľame. Sme mentálne úplne prepojení.
Radi cestujeme. Po revolúcii sme chceli dobehnúť všetkých ostatných, vidieť Paríž, Londýn a tak ďalej. Inak máme obaja radi kino, divadlo, obaja radi záhradníčíme.
Je to ten motor vo mne, tá energia. Nemôžem nič nerobiť. Keď sme boli covid a nemohli sme strieľať, vedel som, že tie dni musím niečím vyplniť, nechcel som ich prežiť zbytočne. Tak som začala oprašovať angličtinu, zapisovať si zaujímavé recepty a potom som piekla chlieb, buchty, koláče, nosila som dobroty celej rodine. A mala som pocit užitočnosti, čo je pre mňa veľmi dôležité.
Na DAMU som chodila na individuálne hodiny k profesorovi Haladovi a profesorke Vondrovičovej, ktorá ma učila rétoriku, učila ma sedieť hlasom, správne dýchať, dobre hovoriť. Hlásatelia veľmi dbali na rečový prejav. Hercovi a moderátorovi musí byť dokonale rozumieť, inak je to zlé. Dnes sa na to už veľmi nedbá. Ale kedysi platilo, že v televízii sa nesmelo hovoriť vulgárne, a teraz je to inak. Keď počujem deti nadávať na ulici, nie som príliš utláčaný, ale vždy ma z toho stisne pri srdci.
Môj starý otec bol riaditeľom súdu v Plzni, bol kapacita a vážený aj v rodine, kde sa bežne nadávalo. Môj otec bol prekladateľ a tlmočník, veľký intelektuál, ktorý ovládal osem svetových jazykov. Moja mama študovala maliarstvo, ale potom sa ho vzdala. Boli sme veľmi zohratá rodina, nikdy by som si doma nedovolil byť hrubý.
Hlavne som vždy chcel dosiahnuť vyššiu úroveň tým, že budem dobrý, že sa dobre naučím profesiu, že ma to bude baviť. Začala som ako kronikárka, ale tým, že som sa neskôr vydala za istého pána riaditeľa, mi povedali, že nemôžeme pracovať ako manželia v jednej redakcii. Tak som bola preradená do moderátorského oddelenia ako moderátorka programu. Čo bola veľmi pekná profesia, ale mala som veľmi obmedzené moderátorské príležitosti, ale poskytovala mi dôležitú spätnú väzbu od živých divákov.
Strašne veľa! Nielenže nás chválili, ale chceli aj poradiť. Brali nás ako akúsi „Sally“, ktorá radí a pomáha. Zverovali sa nám so svojimi boľačkami a my sme sa ich snažili odpísať.
Asi päť rokov predtým, ako sa skončila samotná profesia.
Dohodol som sa s vedením televízie, pretože prišlo s novinkou: hlásatelia sa mali striedať v cykloch. Takže sme mali mať týždennú službu.
Absolútne nie a nebolo to zaujímavé ani pre diváka. Veď aj keď milujete steak zo sviečkovej, nechcete ho jesť od pondelka do nedele! Každý mal svojho favorita, niekto Hemalu, niekto Tomsovú, niekto Skarlandta… A tešili sa na ne. Každý sme mali iný spôsob vyjadrovania a to nás odlišovalo. Odišla som na voľnú nohu, moderovala som iné relácie v televízii, ale pracovala som aj externe ako hlásateľka.
Mali sme trénovanú pamäť. Ale keď sa ma potom niekto opýtal, čo som robila celé tie hodiny v službe, odpovedala som, že sme odpovedali na listy, memorovali sme texty, ktoré sme aj upravovali, končili sme o pol dvanástej v noci. Predstavte si, že o ôsmej večer nás sledovalo celé Československo, a tréma bola o to väčšia.
Ale rovnako aj moderovanie živého vysielania. Pamätám si, keď sme s kolegami moderovali TýTý. Priamy prenos, v hľadisku Hudobného divadla v Karlíne sedeli riaditelia všetkých televízií, herci, speváci. Na javisku som bol prvý a maskéri mi museli zakrývať škvrny, ktoré som mal z trémy. Vyšiel som a privítal ma obrovský potlesk. Bolo to, akoby ma obliali živou vodou, všetko zo mňa spadlo, uvoľnil som sa.
Všetci sme nahraditeľní, nerobím si ilúzie a som veľmi skromný.
Myslím, že by som bol dobrým psychológom, mám istý dar empatie, dokážem počúvať a mám mimoriadny zmysel pre spravodlivosť. Myslím si, že by som mohol pomôcť.
Nielen sebe, záleží mi na zdraví celej rodiny. Nie nadarmo sa hovorí, že ženatí muži sa dožívajú vyššieho veku, pretože sa o nich starajú ženy. A naozaj dbám na to, aby môj manžel chodil na všetky preventívne prehliadky, a dbám aj na to, aby tak robil aj môj syn so svojimi dievčatami. A to, že som sa teraz stala tvárou očkovacej kampane proti chrípke, nie je tak, že by som niečo odporúčala a nemám osobnú skúsenosť, posledných dvadsať rokov sa pravidelne očkujem proti chrípke. Naozaj verím, že ak sa necháte zaočkovať proti chrípke, tak ju nedostanete, môžete ju dostať, ale jej priebeh je oveľa miernejší. A to je dôležité najmä pre nás vo vyššom veku, pretože každý máme nejaké ochorenia a tie potom v kombinácii s chrípkou môžu byť celkom zbytočne smrteľné.
Veľmi radi a pravidelne chodíme do kúpeľov. Naučila som sa to v posledných rokoch. Niekedy na týždeň, inokedy na tri, do Františkových Lázní alebo do Karlových Varov, do pekného malého hotela pomenovaného po Goetheho milenke. Je to relaxačný pobyt, ktorý ma vždy nakopne. Niekto sa o vás stará a stará sa o vás, nič nepotrebujete, je to také úžasné. Každé ráno si aj zacvičím, mám problémy s chrbticou, takže je to nevyhnutnosť. A jednoducho sa snažím žiť zdravo, nedržím žiadne diéty, nikdy som ani žiadnu nedržala. Asi to mám v génoch.
Vždy sa teším na natáčanie Kalendára. Sme tam úžasná skupina a naozaj sa na seba tešíme. Som skôr pozitívny človek, takže sa teším na jar, na záhradu na chalupe, kam chodím s vnučkami, ktoré mi robia veľkú radosť. Život s rodinou má také príjemné predĺženie. Rodina je len základ.
SASKIA BUREŠOVÁ (77)
- Narodila sa na Slovensku
- S manželom, režisérom Petrom Obdržálkom, má syna Petra
- Od roku 1967 pracuje v Československej a neskôr Českej televízii.
- V súčasnosti moderuje plesy, poskytuje komentáre, cestuje s reláciou Voľby v akcii a má za sebou množstvo relácií a diskusií s divákmi
Zdroj: časopis Receptár
