Cvrlikanie alebo stridulácia je pieseň lásky. Samce ho používajú na prilákanie samičiek a tiež na varovanie súperov. Zbor rozvášnených hudobníkov vystupuje najmä večer a v noci, ale často sa začína už na poludnie. Každý druh cvrčka, kobylky alebo saranče vydáva trochu iný zvuk. Nedochádza k zbytočnému zmätku ani zdržiavaniu – samičky presne vedia, ktorý z nich je pre ne ten pravý.
Zvuk, ktorý tento malý tvor dokáže vydať, je prekvapivo silný. U cvrčkov a kobyliek ho vydáva trenie predného páru krídel o seba. Tieto krídla, čiapočky, neslúžia na let – sú to hudobné nástroje a vonkajší obal v jednom. U cvrčkov majú na vnútornej strane malé hrebene.
Zvuk, ktorý vzniká ich trením drsného povrchu čiapočky o hrebienok, je zosilnený dutinou, ktorú samček vytvorí zdvihnutím čiapočiek. Okrem toho sa zahrabávajú do ústia svojej podzemnej nory, aby bol zvuk ešte hlasnejší. Na druhej strane samce kobyliek radi vyskakujú na vyvýšenú plošinu, napríklad na krík alebo vysoké steblo trávy. Ich hudobný nástroj sa od cvrčkov mierne líši – stridulujú pomocou vyčnievajúcich žiliek na báze krídel, ktoré si trú o seba. Vystupujúce žilky na predných krídlach používajú aj rorýsi, ale hrajú na ne silnými stehnami.
Cvrček poľný (Gryllus campestris)
Je veľký asi 2-3 cm a nenápadne sfarbený. Uvidíte ho len zriedka, ale jeho melodické cvrlikanie sa nedá prepočuť. Pôvodne žil v teplejších oblastiach krajiny, ale v dôsledku otepľovania sa šíri do ďalších oblastí. V podzemí si vyhrabáva až 40 cm dlhé nory na bezpečný odpočinok a samičky do nich kladú aj vajíčka. Cvrčky sú mierumilovní vegetariáni, živia sa trávou. Ale len dovtedy, kým jeden samec neuposlúchne varovanie druhého a nepriblíži sa k jeho nore. Vtedy nastáva boj na život a na smrť.
Cvrček révový (Oecanthus pellucens)
Príbuzný cvrčka, tiež teplomilný obyvateľ lúk a suchých krovinatých strání. Je veľký len asi centimeter, ale veľmi hlasný.
Kobyliak zelený alebo lúčny (Tettigonia viridissima)
Je až 4 cm dlhá, ale kvôli jej trávovo zelenému sfarbeniu ju v hustej vegetácii uvidíte len zriedka. Všimnete si ju však, keď skáče – je to šampiónka v skákaní. Jej veľmi rýchle skoky do výšky a do diaľky umožňuje tretí pár špeciálne tvarovaných nôh so silnými stehnami. Prvý pár nôh jej pri skoku veľmi nepomáha, ale nesie sluchové orgány – tzv. bubienky. O kobylkách sa skutočne dá povedať, že počúvajú kolenami. Presnejšie povedané, cez membránou vystlaný otvor na predkolení tesne pod kolenom. Zelená kobylka loví hmyz, chytá larvy a dospelé jedince, ktoré jej prídu do cesty. Je taká obratná, že dokáže chytiť aj muchu – najprv chytí svoju korisť do prvého páru nôh a potom ju nohami zabije. Svoju stravu však dopĺňa aj rastlinami. Obľubuje slnečné, suché lúky a krovinaté svahy. Jeho stridulacia je často prerušovaná, na rozdiel od viacročného cvrčika. Až 6 cm dlhá je teplomilná sága južná alebo sága kobylková (Saga pedo), ktorá sa vyskytuje najmä na južnej Morave. Je dravá a nelietavá. Číha a loví svojimi obratnými, ostnatými prednými končatinami.
Saranča
Saranče, často obávané bylinožravce, ktoré pri premnožení spôsobujú úplné zničenie poľných rastlín, sú tiež schopné stridulácie. Máme šťastie, že naša krajina nie je postihnutá náletmi sťahovavých sarančí. Robin obyčajný (Chorthippus parallelus) nespôsobuje žiadne katastrofy. Je veľký len do dvoch centimetrov a má rád skôr vlhkejšie, pekne šťavnaté lúky, ale prispôsobí sa takmer každej vegetácii. Podobný je aj roháč pestrý (Ch. biguttulus), ktorého vzhľad je naozaj dosť variabilný. Na suchších lúkach, najmä vo vyšších polohách, môže spievať sýkorka piskľavá (Psophus stridulus), veľká až 4 cm. Na lúkach sa vyskytuje mnoho ďalších druhov sýkoriek. Na rozdiel od kobyliek majú všetky krátke tykadlá – u kobyliek naopak často presahujú zadok.
Nútená samovražda
Lúka je na povrchu pôvabná a pokojná, ale v jej spleti prebieha neustály boj o život, ako všade v prírode. A niekedy má veľmi zvláštnu podobu. Kobylky a cvrčky boli mnohokrát prichytené, ako robia nepochopiteľné veci. Vyskočili na najbližšiu vodnú hladinu, ponorili sa do vody a utopili sa. Dnes už vieme, že za týmto sebadeštruktívnym správaním stojí parazit nazývaný strunovec (Spinochordodes tellinii). Dokáže prinútiť myseľ nešťastnej kobylky, aby si robila, čo sa jej zachce. Voda strunovcovi neškodí – naopak, potrebuje ju na rozmnožovanie. Vajíčka spolu s dúškom vody potom prehltne iná nič netušiaca kobylka, z ktorej potom vyrastie nový strunovec. A keď dorastie, jej dni sú spočítané – vo vode, do ktorej je nútená skočiť, sa objaví parazit, tenký, ale dlhší ako ona sama.
Ohlušujúce cikády
Na juhu pri mori, kde je slnečné teplo silnejšie a vôňa bylín intenzívnejšia, je hmyz hlasnejší. Počas koncertov, ktoré máme spojené s dovolenkou, cikády nešetria decibelmi. A vydávajú úplne iné zvuky ako naše cvrčky a kobylky – bubnujú na tympán.
Teplomilné cikády obývajú najmä tropické a subtropické oblasti, ale dostávajú sa aj do teplejších oblastí mierneho pásma. Mnohé z nich sú na pomery hmyzu pomerne veľké, merajú až 6 cm, ale sila zvuku, ktorý dokážu vydať, je aj tak prekvapivo neúmerná ich telu. Existujú aj cikády dlhé sotva niekoľko milimetrov, ale ani ich hlas sa nedá počuť.
Silný, niekedy až ohlušujúci zvuk vydávajú opäť len samce a priťahuje samičky. Na prvom článku zadočku majú zariadenia na vydávanie zvuku, ktoré sa vzdialene podobajú bubienku. K ozvučnej platničke sa pripája spojovacia blana a špeciálny, veľmi silný sval. Ten dokáže rozkmitať mierne zakrivenú, pružnú membránu nazývanú bubienok rýchlosťou až 500 kmitov za sekundu. Cikády dokážu tymbaly ďalej rozťahovať rôznymi spôsobmi, čím menia tón. Povestnú hlasitosť zvyšujú ozvučné dosky a vzduchové vaky, ktoré často vypĺňajú celý chrbát. Hlasitosť môže dosahovať až 120 decibelov, takže cikádu môžete počuť na vzdialenosť stoviek metrov. Čím viac ich počuť, tým menej ich vidieť – na kôre kmeňov a konárov stromov sú zvyčajne dokonale zamaskované. Niektoré druhy cvrlikajú viac cez deň, iné večer a v noci.
Cicada obyčajná (Lyristes plebejus), ktorú najčastejšie počuť na dovolenke v Stredomorí, sa vyskytuje aj na Slovensku a veľmi zriedkavo môže zavítať aj k nám. Cikádu vinohradnícku (Tibicen haematodes) možno u nás tiež veľmi zriedkavo stretnúť na slnečných stráňach a vo vinohradoch južnej Moravy, kde cvrliká prenikavo, akoby brúsila železo na mlynčeku. Mimochodom, niektoré tropické cikády znejú skôr ako cikády, takže za príjemné a nevtieravé večerné koncerty môžeme byť vďační našim domácim cvrčkom a kobylkám.
Zdroj: Mária Štefániková, PhD: Časopis Receptár
