Stromy by sme si viac vážili, keby mali wifi, vtipkuje Ferdinand Leffler

Hovoríte, že svet menia optimisti a že Flera je tím, ktorý môže pomaly meniť planétu. Čo pre to môžeme urobiť my ostatní?

Som veľký fanúšik planéty a vôbec nepochybujem o tom, že ju ľudstvo ničí. Ale som optimista, že je silná, to naše dievča, a že sa pozbiera a bude opäť zelená. Našťastie pracujem v odvetví, v ktorom môžem so stavom životného prostredia niečo urobiť. Ak hovoríte len o úprave krajiny, zadržiavaní vody a remízkach, ľudia majú pocit, že sa ich to netýka. Ja však mám možnosť poskytnúť im množstvo informácií o tom, ako mať peknú záhradu a zároveň pomôcť životnému prostrediu.

Som zástancom pravidiel hedonickej udržateľnosti. Stručne povedané, ak chceme, aby ľudia robili niečo udržateľne, malo by im to zároveň prinášať potešenie. Ak napríklad klientom vysvetľujem, že rastliny prijímajú dažďovú vodu päťkrát lepšie ako vodu z hadice a sú po nej silnejšie, krajšie a odolnejšie, verím, že začnú zachytávať a využívať aj vodu.

Publikum Ferdinandových záhrad priťahuje vaša bezprostrednosť a schopnosť presvedčiť a nadchnúť. Čomu pripisujete tento úspech?

Som skôr psychológ ako botanik, na technické veci mám tím ľudí. Moja práca je priesečníkom mnohých disciplín. V mladosti ma veľmi ovplyvnilo chodenie so psychológom, naučil som sa klásť otázky a vidieť veci v rôznych súvislostiach. Veď každá návšteva rodiny, ktorá odo mňa chce záhradu, je vlastne terapia od A po Z. Musím sa o ľuďoch dozvedieť čo najviac, aby záhrada spĺňala ich potreby.

Ako sa zmenil vzťah ľudí k pôde za tie roky, čo sa venujete tejto profesii?

Neviem to presne posúdiť, pretože sa nachádzam tak trochu v bubline. V mojom okolí sú ľudia, ktorých priťahuje môj štýl. Nepotrebujú mať záhradu, aby im ju závidel sused, skôr v nej chcú niečo zažiť. S potešením však konštatujem, že prístup developerov sa mení. Tí osvietenejší už vnímajú dôležitosť okolia a máme tendenciu byť súčasťou architektonického tímu od začiatku projektu. Už to nie je tak, že krajinný architekt na konci nejako upraví priestor, ktorý zostane na zeleň.

Čo je najväčším prehreškom v súkromnej záhrade z hľadiska udržateľnosti a uhlíkovej stopy?

V prvom rade neustále prerábanie toho, čo už malo byť dávno hotové. To je horšie ako dovážanie stromov z väčších vzdialeností do premyslenej záhrady. Ďalšou záťažou sú nemiestne materiály. Načo mi je taliansky travertín a exotické dreviny, ktoré sa vozia cez pol sveta? Miestne materiály starnú v záhrade podstatne lepšie, nehovoriac o umelých materiáloch!

Ďalším prehreškom je rašelina, ktorá sa nezmyselne ťaží a potom znásilňuje, aby sa na pôde darilo rododendronom. Prečo namiesto nich nemôžeme vysadiť napríklad chrastavec alebo šeřík, ktorým by sa v miestnej pôde darilo? Prečo automatické zavlažovanie? Futbalové ihrisko ju potrebuje, ale dobre založená záhrada sa o ňu postará sama.

Obrovskú uhlíkovú stopu zanecháva aj pozemok, na ktorom musíte každé dva mesiace zapaľovať krovinorez, aby ste vytvarovali kríky do guľôčok, alebo zbytočne veľké trávnaté plochy. Nikto sa nezamýšľa nad tým, koľko je to práce a koľko energie sa pri tom spotrebuje.

Hovoríte, že záhrada by mala čo najviac napodobňovať prírodu, že jej súčasťou sú aj vzrastlé stromy. Ale mnohým ľuďom sa nechce hrabať lístie. Máte nejaký recept, ako zmeniť toto zmýšľanie?

V Kostarike som videl krásny nápis, že by sme si viac vážili stromy, keby dávali wifi, ale bohužiaľ, môžu dávať len kyslík. Všetko je to otázka výchovy a vzdelávania a treba to vŕtať do hláv deťom, aby rodičia a starí rodičia povedali, ako sa to má robiť. Lásku k prírode treba vniesť do základných škôl, aby do každej domácnosti prišiel nejaký Pepek a povedal napríklad, že lístie má zostať v záhrade! Odvoz organickej hmoty z pôdy je ďalšou uhlíkovou stopou a odpadom. Prečo kupujeme mulč, keď túto prácu urobí aj lístie? Keby som mohol urobiť toto rozhodnutie, skrátil by som niekoľko hodín výtvarnej výchovy a namiesto toho by som zobral deti von a vysvetlil im, čo pre nás robí príroda. Že strom poskytuje tieň alebo že tmavá oranžová fasáda je peklo z hľadiska otepľovania planéty. Dúfam, že to pochopia a budú to vedieť odovzdať ďalej.

Celý rozhovor a ďalšie fotografie nájdete v májovom vydaní časopisu HOUSE & GARDEN, ktoré vychádza 18. apríla.